P. Hubert Ferdinand Muller OFMCap
Ferdinand Müller sa narodil 27. 1. 1924 v Plaveckom Petri. Mal jednu rodnú sestru. S rodinou sa presťahoval do Bratislavy na Zochovu ulicu, kde mal jeho otec hostinec. Už v tom čase udržoval styky s bratislavskými kapucínmi z neďalekého kláštora. Rozmýšľal nad rehoľným povolaním, ale jeho nádeje prekazila barbarská noc v roku 1950, kedy bola zlivkvidovaná aj kapucínska rehoľa. Nádejný kapucínsky kňaz Ferdinand Müller sa napokon v roku 1959 oženil a s manželkou vychoval dve dcéry: Evu a Máriu.
Ferdinand bol zanieteným turistom a častým rozhodcom pri orientačných pretekoch. Bol rozhodcom síce prísnym, ale dobrým, kamarátskym. Ako turista rád navštevoval Pezinok, kde turistiku organizoval František Tajovský. Turisti sa stretávali vždy pri Kaplnke sv. Rozálie. Vďaka tomu si obľúbil túto kaplnku a spoznal viacerých Pezinčanov.
Keďže mal vzťah k lesom, rozhodol sa stať lesným inžinierom. Študoval na lesníckej škole v Banskej Štiavnici. Na lesníckej akadémii v Brne však zostal len po štátnice. Zo Slovenska totiž prišiel zlý kádrový posudok, lebo Ferdinand bol synom bývalého živnostníka. Preto musel pracovať ako robotník. Vrátil sa na Slovensko a zamestnal sa v Drevárskom výskumnom ústave v Bratislave na Patrónke.
Významným zlomom v jeho živote bola smrť manželky. Teraz už mohol realizovať svoje dávne rehoľné a kňazské povolanie. Dňa 4. 10. 1971 tajne vstúpil do Rehole kapucínov a prijal rehoľné meno brat Hubert. Svoje časné sľuby zložil 4. 10. 1972. Kňazskú vysviacku prijal tiež tajne, 11. 11. 1978 v Poľsku. Samozrejme, nemohol pôsobiť v pastorácii. Horlivo apoštoloval. Jeho snahou bolo obnoviť všetky prícestné kríže na ceste medzi pútnickými miestami Šaštín a Marianka, čo sa mu sčasti aj podarilo. Svoj dom na Hlbokej ceste prepožičal tajným rehoľným sestrám z Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža.
Po páde totalitného režimu v roku 1990, keď bola zverejnená jeho tajná vysviacka, nastúpil páter Hubert za duchovného správcu nemocnice v Podunajských Biskupiciach a tamojšieho nemocničného Kostola sv. Kríža, pričom takmer nikto nevedel o jeho chorobe. Na jeho účinkovanie v Podunajských Biskupiciach si spomína sr. Antoinette Tomášová z Kongregácie milosrdných sestier sv. Kríža, ktorá tam tiež v tom čase pracovala: „Ja som poznala Pátra Huberta tiež, asi osem mesiacov. Tiež som tam pracovala. Bol veľmi obetavým, rád chodil po chorých, pristupoval veľmi ľudsky, vedel si hneď získať ľudí... Bol jednoduchým, pokorným.... Vedel vypočuť, pomôcť,a potešiť, mal humor v sebe, vedel veľa zabávať rôznymi príhodami....“
Od roku 1994 P. Hubert Müller žil v Bratislave na Bohúňovej ulici v Starom Meste na odpočinku. Od pádu totalitného režimu bol aj provinciálnym definítorom. V kapucínskom nekrológiu sa o ňom píše: „Bol veselej povahy a mal dar podchytiť vo viere tápajúcich a vrátiť ich na cestu viery a do Cirkvi.“
Do Charitného domova v Pezinku prišiel na odpočinok v roku 1997. Sestra Olympia ho charakterizuje ako veľkého apoštola. Obetavo sedával v spovednici Kapucínskeho kostola. V CHD býval na poschodí novej budovy vedľa P. Jána Doláka CM.
Ešte ako turista si Ferdinand Müller veľmi obľúbil Kaplnku sv. Rozálie, ktorú v roku 1998 komplexne obnovil (interiér aj exteriér). Sám pomohol vlastnou prácou napriek svojmu zlému zdravotnému stavu. Kaplnku páter Hubert slávnostne posvätil 4. septembra 1998, na sviatok sv. Rozálie.
Na pátra Huberta si takto spomína Vladimír Milko: „Mojim prekvapením bolo, keď som v Pezinku v kláštore kapucínov spoznal pátra Huberta ako kňaza kapucína. Ja som pracoval 21 rokov v Geologickom ústave Dionýza Štúra v Bratislave a páter Hubert v Drevárskom výskumnom ústave tiež v Bratislave na Patrónke, kde sme spolu denne cestovali do práce. Vtedy som nevedel, že on je kňaz. Po našom stretnutí v Pezinku sme nadviazali užšie kontakty. So skupinou žien Máriinej légie sme sa v kláštore Kapucínov v Pezinku modlievali každý týždeň sv. ruženec. Páter Hubert bol našim duchovným sprievodcom. Veľmi ma potešilo, keď sa začal zaujímať o kaplnku Rozálku. Našiel som v ňom oddaného spolupracovníka a nakoniec reštaurátora kaplnky.
V minulosti vždy na Veľký piatok chodievala procesia z Farského kostola na Kalváriu v pezinských horách. Od roku 1950 už procesie nemohli chodiť, lebo všetko bolo sledované komunistami. Preto sme chodili večer.
V tom čase kaplnka Rozálka bola uzamknutá a postupne chátrala. Keďže som sa v tom čase staral o záchranu Kalvárie, nedalo mi, aby som aspoň interiér kaplnky ako-tak udržoval. Príchodom pátra Huberta do Pezinka sa rozbehlo reštaurovanie kaplnky zvnútra i zvonku, takže sa tam mohli na výročný sviatok sv. Rozálie konať bohoslužby.
Mám ešte jednu spomienku na pátra Huberta. Som mu vďačný, že urýchlene prišiel zaopatriť moju manželku pred smrťou. Pri mojej modlitbe za mŕtvych je medzi prvými. Jeho obrázok z jeho pohrebu mám v mojej modlitebnej knižke. Nech odpočíva v pokoji a svetlo večné nech mu svieti.“
Na sviatok patrónky „svojej“ kaplnky, sv. Rozálie, 4. 9. 2000 zatúžil páter Hubert opäť navštíviť svoju milovanú kaplnku. Odviezla ho tam s. Barbora. Keď sa vrátil domov do kláštora, padol na chodbe a čoskoro na to zomrel. K umierajúcemu dobehol zo sakristie kapucín P. Jeremiáš Bicák, ktorý sa pripravoval na slúženie večernej sv. omše. Tak páter Hubert zomrel na sviatok sv. Rozálie. Pohrebným obradom v Pezinku 7. 9. 2000 predsedal bratislavsko-trnavský pomocný biskup Mons. Dominik Tóth. Jeho telesné ostatky pochovali v Bratislave.
V roku 1998 pri príležitosti obnovy Kaplnky sv. Rozálie napísal P. Hubert do časopisu Pezinčan: "Naša pezinská Rozárka, ako my starší ju nazývame, bývala miestom zrazu skautov a turistov. V 50-tych rokoch mal Pezinok najsilnejší turistický oddiel pod vedením Ferka Tajovského, prvého majstra športu v turistike. Do Pezinka sa vo voľné dni schádzali turisti od Trnavy a Bratislavy i z celej republiky a to k Rozárke. Odtiaľ sme začínali zápočtové cesty, orientačné preteky, alebo rekreačnú turistiku. Bol to orientačný bod nášho stretania. Mnohí pamätníci sme tu v Pezinku. Ja som prišiel ako penzista do kláštora Kapucínov. Počas komunizmu som tajne vyštudoval teológiu, ako rehoľný kňaz kapucín - rehoľným menom pater Hubert.
Keď som navštívil Rozárku po príchode do Pezinka, bol som sklamaný - bola ošumelá, zanedbaná. Z vlastnej iniciatívy som začal s jej opravou so súhlasom miestneho pána dekana K. Chválu. Oprava pokračuje. Po skončení reštauračných prác pozvem všetkých ešte žijúcich našich turistov na oslavu posviacky jej renovácie.
