Na požehnanom ostrove Sicílii leží prekrásne mesto Palermo. Nad ním sa vypína asi tisíc metrov vysoký vrch Monte Pelegrino. Z tohto vrchu je krásny pohľad na okolitú Božiu prírodu. Na severnej strane, na úpätí vrchu rozprestiera sa more spenené vlny hrozia hromovým treskom a svojím návalom zbúrať a roztrepať jeho mohutné bralá. Na strane pevniny objavujú sa zadivenému oku vŕšky pokryté rozmanitými južnými stromami a vinicami. Medzi nimi vždy svieže lúky, prekvetajúce pestrými voňavými kvetmi, úrodné polia, dediny a mestá - medzi inými na samom úpätí na morskom brehu prekrásne mesto Palermo s jeho palácmi a chrámami. Na končiari vrchu sa nachádza hlboká tmavá jaskyňa, ktorá čím hlbšie, tým viacej sa šíri.
Táto jaskyňa je usporiadaná ako kaplnka. Leží v nej mramorová socha, ktorá predstavuje svätú pannu. Sem často putujú tisíce kresťanov. Dňa 4. septembra je v Palerme veľmi nádherne ozdobený biskupský chrám, lebo sa v ňom uctievajú pozostatky tej svätej panny. Všetky domy sú ozdobené čo najkrajšie. Všetko duchovenstvo na čele s arcibiskupom a veľké množstvo veriaceho ľudu tiahne ulicami mesta v slávnostnom sprievode. Nevýslovný je jasot ľudu, ktorý zvučnými spevmi a hlasnou modlitbou prejavuje svoju veľkú radosť. Uprostred zbožného jasajúceho davu pohybuje sa víťazoslávny povoz, ktorý dosahuje najvyššie budovy. Je ťahaný 56 mulicami a vypína sa na ňom obrovská socha svätej panny pod prístreším (kupolou), ktoré spočíva na šiestich korintských stĺpoch. V zlatej rakve pri nohách sochy sú k odpočinku uložené kosti svätej panny. Všetky zvony vyzváňajú, lode v morskom prístave vztyčujú svoje zástavy a zem sa trasie od hromového rachotu lodných a pevnostných diel. V noci je osvetlené celé mesto a všetky lode v prístave. Tak ctí mesto Palermo svoju patrónku, svätú Rozáliu.
Rozália sa narodila na začiatku dvanásteho storočia v Palerme. Jej otec bol vojvoda Sinibald z Roses a Kviskvina, pochádzajúci z cisárskeho rodu Karola Veľkého. Jej matka bola pokrvnou kráľovskému dvoru Sicílskemu.
Ako útle dievča dostala sa Rozália ku kráľovskému dvoru. Vychovávaná bola po kráľovsky so svojou pokrvnou Konštanciou, ktorá sa neskôr stala rímskou cisárovnou. Jej priateľkou z mladosti bola aj princezná Margarita, dcéra kráľa Garsiasa z Navarry. Tak rástla na tele a na duchu krásna Rozália na dvore kráľovskom, v bohatej nádhere pri radovánkach a veselostiach, obsypávaná ctením, vyznačovaním a pochlebovaním. V rodičovskom dome bola síce nábožne vychovávaná a i pri kráľovskom dvore mala zbožných učiteľov, ale pred očami dospelej panny, hoci nevinnej a čistej, rozvíjal sa zvodný svet v celom nádhernom lesku a v rozkošiach a ona mohla užívať všetko, čím sa len ľudské srdce potešiť môže. Ako ľahko mohla poblúdiť, na rodičovské napomínanie a Boží zákon zabudnúť pri nádhernom dvore, kde mnohí svetácki ľudia zlý, zvodný príklad dávali... Neraz sa blížil pokušiteľ k nevinnej Rozálii v okúzľujúcej podobe, aby otrávil jej čisté srdce nenásytnou rozkošou. Ale zbožná panna volala vo svojej úzkosti k Bohu o pomoc proti hroziacemu nebezpečenstvu. Hodila sa na kolená pred obrazom milostiplnej Božej Matky Panny Márie a prosila i ju skrúšene o príhovor u láskavého Boha, aby jej bolo zjavené, čo má robiť. Rozjímala dlho. Nádhera kráľovského dvora, jeho radovánky a plesy sa jej zošklivili. Spoznala, že tu ďalej žiť nemôže. Ona chcela žiť Bohu a svojmu Spasiteľovi, vzdialená od zvodného dvora a od všetkých ľudí. Posilňovaná Božou milosťou sa zriekla sveta a chcela odísť na púšť do samoty. Láska k drahým rodičom sa spočiatku vzpierala proti tomuto úmyslu, ale milostivý Boh, ktorý jej dal to spásonosné vnuknutie, poprial jej i sily, že opustila milovaných rodičov, nádherný kráľovský dvor a celý svet. Tajne ušla a utrápení rodičia ju všade márne hľadali.
Niekoľko tisíc krokov od mesta Palerma sa vypína vrch Montreal (predtým Kviskvino), ktorý je porastený hustým a tmavým lesom. Na jeho úbočí je v brale jaskyňa, do ktorej sa dá zostúpiť len úzkym otvorom zvrchu. V otvore je vidno ťapkavú skalu, trochu nad zemou pozdvihnutú; túto skalu objímajú vysoké bralnaté steny a len úzkymi škárami vniká svetlo do hroznej jaskyne. Sem prišla svätá panna, aby sa ukryla pred zvodným svetom, aby sa svojmu Bohu celkom obetovala a žila v najprísnejšej kajúcnosti. A svätá panna, ktorá zamenila skvelý kráľovský palác za túto skromnú a strašnú jaskyňu, žila dlhý čas vo svojom úkryte veľmi šťastne. Prameň čerstvej vody, ktorý vytekal zo skaly, hasil jej smäd; lesné ovocie a korienky boli jej pokrmom; tvrdá skala bola jej milým lôžkom a modlitba a rozjímanie boli jej radovánkami, besedami, plesmi a slasťami vo dne i v noci. Ale ani v tejto samote nemala dlho pokoja. Diabol pokušiteľ, ktorý sa na púšti opovážil pristúpiť k postiacemu sa Božiemu Synovi, priblížil sa i k svätej panne v jej pustovni a usiloval sa odvrátiť jej srdce od lásky k božskému Ženíchovi, Ježišovi Kristovi. Pred oči jej staval veselý a skvelý život pri kráľovskom dvore; podsúval jej myšlienku, že by i tam mohla bohabojne žiť, áno, že by mohla medzi ľuďmi oveľa viac dobrého konať, než v tejto púšti... Čím väčšie mala svätá panna pokúšanie, tým vrúcnejšie sa modlila k Bohu, tým prísnejší bol jej život. Obetovala sa Spasiteľovi a s Božou milosťou mu ostala vernou. Dobrotivý Boh nenechal svoju horlivú služobnicu dlho bez odmeny, lebo čoskoro ju prenikol blažený pokoj duše a zaujal jej srdce, ktoré sa chvelo nebeskou slasťou. Často sa jej zjavoval sám láskavý Spasiteľ a anjeli ju poctili svojou návštevou. Na stene tejto jaskyne napísala svätá panna tieto slová: „Ja Rozália, dcéra Sinibalda, pána z Montrealu a Roses, obývala som z lásky ku Ježišovi Kristovi, môjmu Spasiteľovi, túto jaskyňu.“
Napomenutá Božím zjavením opustila sv. Rozália túto jaskyňu, lebo zanedlho boli by ju ľudia v nej našli. Anjeli viedli ju na druhý vrch, ktorý je na pol hodiny od mesta Palerma vzdialený a menuje sa teraz Monte Pelegrino (pútnický vrch). Tam, na temeni vrchu, vyvolila si za obydlie jaskyňu, do ktorej s ťažkosťou zliezla. Malá jamka v brale, do ktorej zhora voda kvapkala, bola jej studňou. Blízky les, do ktorého sa mohla úzkou škárou namáhavo dostať, jej poskytoval divé ovocie, zeliny a korienky, ktoré požívala. Jej lôžkom bola skala. Drevený kríž, ktorý si zhotovila, bol jej knihou a oltárom, pred ktorým dňom i nocou kľačiavala. Rúcho si zhotovila z trávy a bylinných vlákien. V tejto jaskyni žila sv. Rozália až do svojej smrti.
Kedykoľvek sv. Rozália vyšla z jaskyne, otváral sa pred jej očami čarokrásny pohľad. Pod jej nohami skvel sa v slnečnom lesku v meste Palerme palác jej zarmútených rodičov, ktorí ju neprestávali hľadať a neprestávali po nej túžiť. Ich poslovia našli síce jaskyňu s jej nápisom na vrchu Montreal, ale sv. Rozáliu nemohli vypátrať. Často myslela na zármutok drahých rodičov, ktorých opustila a ktorí nevedeli, čo sa s ich milovanou dcérou stalo. Zármutok a bôľ, ktorý svojim rodičom spôsobila, veľmi zraňovali jej srdce a podstúpila veľký duševný boj kým sa premohla a udusila v sebe myšlienku, aby sa pred rozžialenými rodičmi objavila a navrátila sa k nim. Kedykoľvek sa k nej priblížil pokušiteľ, aby jej živobytie strpčil, pohliadla na drevený kríž, ktorý ozdoboval jej jaskyňu a zvolala: „Z lásky k môjmu Pánovi! Tebe k vôli, môj Pane!“ A zvíťazila nad pokušiteľom. Anjeli ju navštevovali, donášali jej chlieb, tešili ju a roznecovali jej srdce a myseľ k novej horlivosti. Tak žila sv. Rozália v najväčšej kajúcnosti dlhé roky.
Anjel Boží oznámil sv. Rozálii hodinu smrti, po ktorej neprestajne túžila. Svätá panna sa tej zvesti zaradovala, a to nie preto, že mali prestať jej duševné boje a bolestné sebazapierania, ale preto, že mala byť spojená so svojím nebeským ženíchom, Ježišom Kristom, pre ktorého všetko na svete opustila a ktorého nadovšetko milovala. Ležiac na tvrdej skale s hlavou opretou o pravú ruku, s krížom v ľavej ruke a s pátričkami na srdci – tak usnula sv. Rozália v Pánovi bez bolesti v r. 1156. Skala, na ktorej zomrela, bola jej rakvou a jaskyňa, v ktorej žila a svoje telo umŕtvovala, bola jej hrobom. Nikto nevedel o jej smrti, ani o jej svätom živote okrem milostivého Boha, ktorý ju oslávil.
Roku 1625 za pápeža Urbana VIII. bolo telo sv. Rozálie v jaskyni na vrchu Pelegrine, kde sa nachádzalo celých 470 rokov, zázračným spôsobom objavené. V Palerme a v okolí zúril mor. Vyľakaný ľud volal o pomoc k Bohu a vzýval o príhovor sv. Rozáliu. Istý nábožný mešťan v Palerme, Vincent, mal zjavenie, že mor neprestane skôr, kým nebude telo sv. Rozálie objavené a do Palerma prinesené. Vedelo sa všeobecne už predtým, že sv. Rozália na vrchu Montreal a Pelegrino žila, avšak jej pozostatky dosiaľ nikto nevidel. I hľadali zbožní mešťania i kňazi usilovne na vrchu Pelegrino a našli konečne v jaskyni pozostatky sv. Rozálie na skale, zhora kvapkajúcou vodou akoby krištáľom potiahnuté a skalkami zasypané. Pravica bola položená pod hlavou, ľavá ruka držala kríž a ruženec na prsiach. Naradovaní vyzdvihli pozostatky, vložili ich do skvostnej rakve a priniesli v slávnostnom sprievode do mesta Palerma. Kardinál Auries vystavil pozostatky na hlavnom oltári biskupského chrámu a zbožný ľud vzýval sv. Rozáliu o pomoc proti moru. Ihneď prestal zúriť mor v meste Palerme a v okolí. I mnohí mŕtvi boli na jej príhovor vzkriesení k životu. Radosť zbožného ľudu bola veľká. Na vrchu Pelegrino bol zanedlho nad jaskyňou vystavaný kostolík ku cti patrónky sv. Rozálie. A keď roku 1743 pustošil mor v meste Messine, vzývali kresťania sv. Rozáliu o pomoc a mor prestal i v tom meste.
Svätá Rozália býva zobrazovaná v ctihodnom rúchu s ružovým vencom na hlave, ako leží mŕtva v jaskyni, alebo ako sa modlí pred krížom. Vyobrazuje sa i pred božským Dieťaťom, ktoré sedí na lone preblahoslavenej Panny Márie a v prítomnosti svätých apoštolov Petra a Pavla kladie jej na hlavu zlatú a diamantmi okrášlenú korunu, pričom anjeli prejavujú svoju radosť.
Modlitba
Vypočuj nás, Boh a Spasiteľ, aby sme my, ktorí sa tešíme pamiatke svätej Rozálie Palermskej, Tvojej služobnice a panny, vzmáhali sa v duchu nábožnosti, aby bol na jej príhovor od nás milostivo odvrátený Tvoj hnev. Skrze Ježiša Krista, Tvojho Syna, nášho Pána. Amen.
Zdroj:
http://www.alfa-studio.sk/vincent/palermo.htm
